EDOM DEM (JEDEN DEN)
Patrím do generácie, ktorú ešte v detstve ovplyvnili rozprávky, legendy, či ľudové motívy. Dodnes sa k nim podvedomo vraciam v každom druhu umeleckej tvorby, ktorému sa venujem. Nestránil som sa tejto inšpirácie ani pri predstavení Jeden deň. Preto sa mi vynárali v predstavách sivé víly, akoby utkané z cigaretového dymu, ružové víly posplietané zo snov o princeznovskej kráse nevesty, o mäkkúčkom perí, ktoré veští smrť vtáčka… Ale i o túžbe po voľnosti, túžbe po niekom, o nedostatku sily, o náhodách, trinástych komnatách a nakoniec o láske. O láske nešťastnej, pretože šťastná možno neexistuje. A možno áno, ale ktohovie. Kto povie pravdu? Nevidíme navzájom do seba – len hútať môžeme. A filozofovať o tom že toto nevidenie je akési tajomstvo, ktoré korení myšlienky i pôsobí skraty; či o uvedomení si toho, čo nás vie pekne vyľakať na križovatkách – že človek je nutne slobodný. A to i proti svojej vôli…
My sme namaľovali obraz a vy svojou dnešnou návštevou divadla mu dávate život. Kráčajte si v tomto obraze s voľnosťou a po svojich cestách, ktoré iným zostávajú neznáme. Pohybujte sa nežne a opatrne – ako v rozprávke o láske, ktorá bohvie aká bola a ktorá bohvie aká by bola, keby bola…
Peter Serge Butko (režisér představení)
