PETRA ČASTVEN – autorka knihy

Narodila 20. januára 2001 v Novom Sade. Býva a tvorí v Báčskom Petrovci. Aj napriek tomu, že je vedomá chýb a nedostatkov svojej krajiny, nikdy jej nenapadlo z nej sa odsťahovať. Ani jedna terapia by jej nepriniesla taký pokoj, ako pohľad na rovinu jej rodnej Vojvodiny. Tvorí od svojich 11 rokov, hlavne sa venuje poézii, ktorá často býva publikovaná v rôznych časopisoch a na jej instagramovej stránke @blogkojisamsebemrzi. Tvorí aj v srbčine aj v slovenčine. Keď oddychuje od študovania komparatívnej literatúry na Filozofickej fakulte v Novom Sade, rada sa venuje dobrým koncertom a festivalom a rada v noci pomaly jazdí na aute a pritom počúva hudbu. Jej životným cieľom je caffe-bar s rockovou hudbou a množstvom kníh. Toto je jej prvý pokus písania prózy a jej prvá kniha.

ANA MÁĽACHOVÁ MIŠKOVICOVÁ – design knihy

Narodila 17. mája 1986 v Novom Sade. Jej strom života je spestrený teplými farbami, a tak ju spomienky na detstvo vždy odvedú k jej starej mame, ktorá jej otvorila dvere do sveta umenia tak, že ju učila kresliť. Jej školenie je ešte jedným príkladom, ako sa do Petrovca každý vráti a k nemu je viazaný hrubými uzlami, ktoré nikto nedokáže roztrhať – zapísala strednú umeleckú školu v Novom Sade, a aj napriek tomu, že bola medzi prvými desiatimi, predsa sa o dva týždne vrátila späť do svojho Petrovca a ukončila Gymnázium Jána Kollára. Už roky intenzívne spolupracuje s divadlom VHV, a tak sa stala aj jeho kamarátkou, a ešte jednou rukou, ktorá pridržiava jeho steny, usilujúc sa o to, aby sa nikdy nezrútili. Umenie pre ňu znamená sloboda a každému praje, aby mal taký ventil na spracovanie emócií, ako je pre ňu umenie. Svoje grafické štúdio pomenovala Art Therapy, lebo umenie chápe ako terapiu, a jej cieľom je spestriť svet, teda urobiť z neho niečo ešte krajšie. Pestré farby jej fantázie skrášlili aj strany Zoltánovho života. Starala sa aj o Zoltánovo a Autorkino srdce – tam, kde papier roztrhali grafitovou ceruzkou, nakreslila červené ruže. Tak sa táto kniha stala jej rozprávkovou záhradou. A tým navždy aj zostane.

LUKÁŠ SÝKORA – fotograf knihy

Narodil sa 21. apríla 1990 v Nitre. Cesty ho, predsa, priviedli do Petrovca, a tak tu dodnes žije a tvorí. Okrem toho, že svojimi fotkami spestril knihu o Zoltánovom živote, je aj jedným z jeho stvoriteľov, a preto aj bol ideálnou osobou na to, aby tieto fotky vytvoril. Zoltána spoznal, ešte kým bol iba škvrnou na papieri. Lukáš sa s fotografiou spoznal na strednej škole, keď sa rozhodol samostatne študovať teóriu fotografie, bez formálneho vzdelania. Najradšej fotí nearanžované zábery reálnych situácií. Je diplomovaný žurnalista, ale touto prácou sa momentálne nezaoberá. Keď nefotografuje, svoj čas venuje gitare a už dvadsať rokov pôsobí vo viacerých metalových kapelách, s ktorými precestoval aj zahraničie. Keby nebolo jeho, možno by Zoltánove ruky ešte stále oddychovali niekde ďaleko od sveta. A tak by nikdy nemohol napísať túto knihu.

DIVADLO VHV PETROVEC – spoluvydavateľ knihy, rodisko dolnozemských talentov

Steny Divadla VHV Petrovec sú steny, medzi ktorými sa Zoltánov život zrodil. Sú to steny šťastia, smútku, úspechov a pádov. A tieto steny stoja už viacej než 150 rokov. 27. augusta roku 1866 bolo v Petrovci odohrané prvé divadelné predstavenie. Táto udalosť bola aj písomne zaznamenaná v Sokole 5, 1866, strana 372: “…Aj v Petrovci bolo divadelné predstavenie. Dňa 27-ho augusta hrala ochotná mládež veselohru Starý vozka Petra III-ho. Sláva jej!” Za zakladateľa sa považuje Jozef Viktor Rohoň, ktorý bol organizátorom tohto prvého predstavenia. Prvé repertoáre boli výlučne veselohry. Druhou významnou osobnosťou divadla bol Félix Kutlík, ktorý sa považuje za prvého dramatika. V medzivojnovom období divadlo postupne začínalo kvitnúť. Vtedy do Petrovca prichádzajú aj súbory z iných dedín a štátov a divadlo hrajú takmer všetci, od detí až po starších ľudí. V tomto období bolo 176 divadelných predstavení, účinkovalo 222 ochotníkov, hralo sa 191 divadelných hier a režírovalo ich 21 režisérov. Po druhej svetovej vojne divadlo dostáva svoje stále priestory a herecký súbor začína byť mimoriadne početný. Od roku 1976 Ochotnícke divadlo VHV preberá funkciu profesionálneho divadla pre slovenskú národnosť vo Vojvodine a má tri scény (v Petrovci, v Kovačici a v Starej Pazove). V novom miléniu sa kompletná organizácia kultúrneho života v Petrovci mení, a tak v jednej budove fungujú dve divadlá, teda amatérske Divadlo VHV a profesionálne Divadlo SVD. Divadelný klub Divadla VHV je miesto, ktoré sa navždy stalo Zoltánovým domovom. Tu vznikol, tu sa zoznámil s Autorkou, tu ho jeho stvoritelia objímali, tu mu ruky podala aj naša grafická dizajnérka, tu vstúpil do tela Róberta Jakaba. A slová, ktoré písali v Sokole v roku 1866, sú slová, ktoré si naše divadlo zaslúži aj dnes, teda – sláva mu!

MÁJOVÝ TRESKOT SNOV (úryvok z knihy)

Je máj. V Petrovci sa odohráva historický moment – sedím v divadelnom klube a ku mne prichádza smiešny, plešatý človek, na uchu má sviežo prepichnutú ligotavú náušnicu. Hovoria mi, že je to režisér. Už predtým som dostala správu, či by som chcela spolupracovať s nimi v natáčaní filmu. Situácia sa mi zdala celkom seriózna, až kým som nevidela naštvaného režiséra s malým pivom, ako sa mi pokúša vysvetliť, že peniaze na film neexistujú, ale film sa nahrá. Znelo to smiešne, lebo film sa mal začať nahrávať v júni, o scenári som počula iba niekoľko slov a skúsenosť s filmami som nemala žiadnu. Iba tichý šepot Zoltánovho hlasu zavážil v tom, aby som povedala: „Áno, pokúsim sa napísať knihu o filme.“  Vedela som, že o niekoľko rokov Zoltánova duša z plátna zmizne. A preto som si vzala do ruky ceruzku, a vtedy sme začali spolu písať. Hlboko v sebe, dnes úprimne môžem povedať, bola som si istá, že sa im to nepodarí, zamýšľala som si, ako sa hráme na režisérov, spisovateľov, scénografov a hercov, kým niekto v ruke drží mobilný telefón a niekto iný v úzadí fúka do vlasov herečky, aby sa dostal žiadaný efekt. Ako nahráte film bez peňazí, bohati^[1], ste lúdi^[2]? Vyzeráte celkom mierne, pomaly upíjate zo svojich drinkov, režisér sa potí zakaždým, keď niekto spomenie nejaké peniaze. Dedinskí amatéri nemôžu nahrať výborný film, aký vy očakávate a o akom hovoríte, nemáte na to peniaze, nemáte na to ľudí! Samozrejme, všetky tieto slová kričal iba hlas v mojej hlave. Nahlas som povedala iba: – Výborne, ideme do toho!

[1] pre boha!

[2] (číta sa tvrdo), šialení