Režisér Peter Serge Butko
Divadelný režisér, dokumentarista, producent, scenárista.

Bolo to pred 23. rokmi, keď režisér filmu Peter Serge Butko (rodák z Prievidze) žijúci v Prahe a pracujúci v mnohých krajinách sveta, prišiel po prvý raz do Báčskeho Petrovca a našiel v ňom druhý domov.

Čo vás vlastne zavialo do Báčskeho Petrovca?
V 90-tych rokoch ma vtedajší riaditeľ divadla VHV dlho lákal pracovať do Báčskeho Petrovca a ja som mu dlho odolával. Cestoval som vtedy po svete a nejaká slovenská dedina v Srbsku ma naozaj nezaujímala. On sa však nedal. Raz ma stretol na akcii, kde už som mal vypité, tak som sa ho pokúšal striasť tým, že chcem letenku, Mercedes na letisku, atď… On sa však naozaj nedal a na moje prekvapenie všetko vybavil. Keď som sa vtedy, po práci z Petrovca, vracal späť na letisko oným Mercedesom, cítil som zamilovanosť do tej dediny i do miestnych ľudí. Bolo to ako keby som sa v čase vrátil do detstva, keď som chodil k babke na prázdniny. Túžba uchovať si ten pocit a chute ma k Petrovcu nakoniec pripútala.

Prečo ste sa rozhodli natočiť svoj prvý hraný film práve v Petrovci?
Pretože je to fenomén! Väčšina Slovákov, ktorí odišli do zahraničia sa tam asimilovali, zatiaľ čo vojvodinskí dolnozemšťania si udržali kultúrnu a národnostnú identitu. A mám pocit, že aj veľa dobrých slovenských vlastností, na ktoré dnešní Slováci možno už trochu rezignovali. Zasiahla ma atmosféra ich spolužitia, neskutočná vzájomná slušnosť a pozitívny záujem o veci, pokrok a spoluprácu. Komunita miestnych divadelníkov bola a je stále odzbrojujúca. I v harmonickom spolužití generácii, kde sa starší s mladšími správajú k sebe rovnocenne a pritom so vzájomnou úctou. Zdá sa to možno frázovito pomenované, ale taká je tam realita. Na Slovensku sa o nich vie pomerne málo, oni si to uvedomujú a trochu ich to možno trápi. V posledných rokoch sa nám s divadlom VHV podarilo vycestovať do sveta na dve veľké turné v Argentíne (kde sme vyhrali konkurz ministerstva kultúry) a takisto v Brazílii. Tak som sa rozhodol urobiť pokus a priviesť divadlo VHV do širšieho povedomia aj na Slovensku. Poetika petrovského prostredia a neokukané herecké tváre mi prišli ako dobrý základ pre filmové plátno. Takže som sa rozhodol točiť svoj prvý hraný film v podstate doma, čo ma síce dosť zaväzovalo, ale určite takisto chránilo.

Prvý hraný film s amatérskymi hercami a bez peňazí, to chce poriadnu dávku odvahy.
Keď som prepadol petrovskému čaru, začal som svoje pracovné plány organizovať tak, aby som mohol v Petrovci tráviť každé leto. Až sa mi českí kamaráti smiali, že žijem na veľmi netradičnej linke Praha – Lisabon – Casablanca – Kolombo – Rio de Janeiro – Báčsky Petrovec. Ja som si však leto bez Petrovca nevedel predstaviť a vždy som tam s divadelníkmi vymyslel nejaký nový projekt. Či už divadlo, festival, celovečerný dokument, hudobný projekt – to boli rokmi moje ideálne strávené letá. Uvedomoval som si, že mi tam za tie roky rastie pod rukami celá generácia. Dnes sú to tridsiatnici, ktorí prišli do divadla ako pätnásťroční. S každým projektom som sa snažil klásť na nich vyššie a vyššie nároky. V Prahe som roky argumentoval tým, že v Petrovci robím projekty preto, lebo nikde inde nenájdem dostatok kvalitných a ochotných ľudí, s ktorými môžem, pokojne aj zadarmo (ak chcete tak amatérsky), sa ponoriť do projektu tak, že sme schopní dať mu možno aj viac ako profesionáli. S Petrovčanmi sme dokázali urobiť divadelné predstavenia aj keď sme nemali ani euro. Pretože nás to bavilo a pretože pre Petrovec je divadlo silná kultúrna platforma. Veď nedávno oslávilo 150 rokov existencie a zohralo okrem iného zásadnú historickú úlohu v zachovaní slovenského jazyka v regióne. Áno, bol to risk a mal to byť pôvodne punkový projekt. Takto som projekt filmu predstavil aj slovenským hereckým profesionálom a na skutočnosť že majú hrať vo filme s petrovskými ochotníkmi, reagovali všetci pozitívne. Môj kamarát, český herec Martin Hofmann si dokonca rolu vo filme vybral sám. Povedal, že v tom určite chce hrať. A tiež to urobil zadarmo. Takže s petrovskými divadelníkmi sa dá riskovať, pretože sa neboja novej výzvy.

A predsa sa vám podarilo tento „punk“ napokon úspešne dostať až do kín.
Poslal som do Bratislavy scenár pani Emílii Lorinczovej, fanúšičke vojvodinských Slovákov. Milka sa obratom ozvala a prišla s nápadom „zatiahnuť“ do filmu aj slovenskú stranu. Spojila nás s Jurajom Brockom a Petrou Polnišovou. Rozbehla sa intenzívna diskusia o tom, čo všetko sa dá spraviť preto, aby náš film neskončil ako „punkový“ projekt. Juraj a Petra sa tak stali nielen hlavnými producentmi, ale aj spolutvorcami nášho filmu a urobili všetko preto, aby film prekročil svoje pôvodné, ochotnícke ambície.

Film má naozaj špecifickú poetiku, ako by ste ju slovenskému divákovi predstavil?
Veľa ľudí na Slovensku a v Česku mi hovorilo, keď som im o filme rozprával alebo keď sa o ňom dopočuli: „To bude niečo ako Kusturica, že?“ Pretože zo srbskej kinematografie, ktorá je vynikajúca, rozmanitá a odvážna, nepoznajú nič iné. Alebo keď sa rozpráva o balkánskej hudbe, tak to musí byť „niečo ako Bregović“. To ma vždy zarmúti, veď balkánska hudba má tisíce poetík. Asi najpresnejšie by bolo použiť krásne slovenské slovo – človečina. Človečina ako rozkošný, pritom už takmer úzkoprofilový fenomén zasadený do malebných kulís letného Báčskeho Petrovca, tak trochu staromilskej slovenskej dediny v srbskej Vojvodine, to je pre mňa poetika nášho filmu.